Každý pracovník potřebuje místo, kde může načerpat. Snažíme se, aby takovým místem byla každoroční konference pro pracovníky s dětmi. Inspirace, nové podněty a nápady, modlitby, společenství s dalšími služebníky – to je něco, co se dá jen těžko nahradit…

Každý pracovník potřebuje místo, kde může načerpat. Snažíme se, aby takovým místem byla každoroční konference pro pracovníky s dětmi. Inspirace, nové podněty a nápady, modlitby, společenství s dalšími služebníky – to je něco, co se dá jen těžko nahradit…

Rodičovství chce odvahu a velké povzbuzení. Konference pro rodiče bývají dobrou zastávkou pro ty, kteří chtějí dobře budovat rodinu a hledají inspiraci a povzbuzení pro výchovu vlastních dětí. A děláme to i tak, že se kvalitně postaráme o děti rodičů, kteří na konferenci dorazí.

Rodičovství chce odvahu a velké povzbuzení. Konference pro rodiče bývají dobrou zastávkou pro ty, kteří chtějí dobře budovat rodinu a hledají inspiraci a povzbuzení pro výchovu vlastních dětí. A děláme to i tak, že se kvalitně postaráme o děti rodičů, kteří na konferenci dorazí.

Legoprojekt - stavba legového města o rozměru 8 x 3,5 metru. Společně s dětmi od 6 do 12 let vymyslíme a postavíme báječné město ve třech dnech. Čtvrtý den jej ukážeme všem. Legoprojekt podporuje dětskou kreativitu a ukazuje na důležité životní principy prostřednictvím biblických příběhů.

Děti jsou darem od Boha. To je důvod proč pro ně chceme to nejlepší. Má to cenu je podporovat v jejich životních zápasech.

Děti nás dokáží vždy překvapit. Překvapením pro mnohé může být to, že misie neznamená jen rovníkovou Afriku, ale že jsou to všechna místa, kam nás Bůh postavil – ať už to je rovníková Afrika nebo městečko v Česku.

Burza nápadů

Podělte se s námi o své osvědčené nápady a materiály pro práci s dětmi.
Máte-li materiál, obrázek, recenzi nebo nějaký text, který bychom zde mohli uveřejnit, budeme rádi, když nám jej zašlete prostřednictvím tohoto formuláře. Vyplňte prosím popis materiálu a kategorii, do kterého byste jej zařadili. Nebo můžete svůj nápad poslat na deti@cb.cz
Děkujeme.

Mať čas na deti

Dagmar Danelová vyštudovala špeciálnu pedagogiku. Po ukončení vysokej školy pracovala v ústave sociálnej starostlivosti. S manželom Ewaldom majú tri deti. Po ich narodení zostala v domácnosti. V zbore CB na Cukrovej pracuje v oblasti hudby (je kantorkou – koordinátorkou hudby), pracuje v predškolskej besiedke, je spoluzakladateľkou klubu pre deti a ich mamičky a tiež celoslovenskou koordinátorkou pre prácu s deťmi v rámci Cirkvi bratskej.

Porozprávala sa s ňou JANA HLATKÁ.

Tvojím manželom je známy huslista a dirigent Ewald Danel. Aké to je byť manželkou významného umelca, ktorý trávil a trávi  asi dosť času mimo rodiny?

Na začiatku, keď sme mali malé deti,  bolo pre mňa naozaj dôležité zostať doma a starať sa o deti a domácnosť. Vôbec som si nevedela predstaviť kvalitne pracovať v zamestnaní a zároveň fungovať v rodine. Ewald bol skutočne často preč, takže som doma samozrejme zastupovala aj jeho. Nebol to pre mňa problém, lebo viem, že má na svoju prácu obdarovanie a chcela som ho podporovať a pomáhať mu. Samozrejme, občas som mala krízy, pochybnosti či to má zmysel, ale vždy mi pomohlo to, že som vedela, prečo som zostala doma. Napriek občasným pochybnostiam som to vnímala tak, že mojou prvoradou úlohou je starať sa o rodinu a pomáhať manželovi v jeho práci, ako sekretárka, recenzentka či asistentka.

Za dôležité však považujem to, že som popri práci ženy v domácnosti robila aj niečo iné. Zapojila som sa do práce s deťmi v zbore, v ktorej som ostala až doposiaľ. Pracujem v cirkvi, lebo to považujem za dôležité a môžem pritom využiť obdarovanie, ktoré som dostala, ako každý z nás. V súčasnosti som „zamestnaná“ na plný úväzok v rôznych oblastiach cirkevnej práce. Výhodou dobrovoľníckej práce je, že si človek môže určovať, koľko času a energie chce a je v jeho možnostiach venovať jej.

Keď si zostala doma s deťmi, pomáhala si a podporovala manžela. Rodinné zázemie si vlastne vytvárala ty sama...

Bolo to o tom, že manžel robí svoju prácu, na ktorú má obdarovanie a ja som sa snažila vytvoriť zázemie domova, prostredie, kde nám bude všetkým dobre. Už som spomenula, že nie vždy to bolo pre mňa samozrejmé, musela som sa vyrovnávať s rôznymi otázkami - dnes by som to pomenovala ako tlak spoločnosti, ktorý nás núti do istých rozhodnutí a vnucuje nám svoje predstavy. V súčasnosti tento problém veľmi vnímam pri kontakte s mladými mamičkami, a viem, že rozhodovať sa pod týmto tlakom nie je jednoduché. No myslím si, že naše rozhodnutie bolo správne a že, napriek tomu, že nemám „ideálnu“ rodinu, to malo zmysel. Ewaldova práca bola a je náročná, zamestnáva ho najmä po večeroch či cez víkendy, takže je dobré, keď niekto mohol doma vytvárať stabilný prvok, aby deti nemali pocit chaosu a zmätku.

Keď deti neposlúchali, alebo bolo treba spraviť niektoré čisto „mužské“ práce – ako si sa s tým vysporiadala?

S „mužskými“ prácami problém nemám, viem vymeniť žiarovku či opraviť záchod, skôr je to o psychike. Keď je človek  sám, nemá sa s kým porozprávať, poradiť, najmä keď sú deti ešte malé a nedá sa s nimi o všetkom komunikovať. Vari najťažšie boli ustavičné zmeny – príchody a odchody, pretože, keď odchádzal, bolo treba zariadiť si veci tak, aby to fungovalo bez neho, a keď sa vrátil, museli sme si spolu zvykať na to, že sme na všetko dvaja. Človek si však na všeličo zvykne, aj keď sa to na začiatku zdá nepredstaviteľné.

Okrem toho, že pracuješ s deťmi, si aj kantorkou zboru na Cukrovej. Asi sa ani nemusím pýtať na vzťah k  hudbe u vás doma?

Myslím si, že je veľmi dôležité, aby  manželia mali spoločné niečo, čo môžu spolu robiť. U nás je to hudba. Od začiatku nášho vzťahu sme boli spolu zapojení do služby hudbou v cirkvi. V minulosti to bola pravidelná služba v spevokole, na bohoslužbách, teraz je to viac sporadicky, ale stále je tu niečo, čo nás spája. Keď je manžel doma a je to možné, snažíme sa nejakým spôsobom tento dar využiť.

Aj naše deti majú hudobné vzdelanie aj vzťah k hudbe, ale rozhodli sa ju nerobiť, možno práve preto, že videli životný štýl hudobníka, ktorý je veľmi špecifický a ich veru neoslovil. Vnímali, že ocko je menej doma, že to prináša so sebou rôzne nevýhody, takže ich to nezlákalo. Druhá vec je, že deti majú nadanie aj na iné veci, a preto sa rozhodli ísť inou cestou.

Podporuje ťa manžel v tvojich cirkevných aktivitách?

Bez manžela by som to nemohla robiť, lebo sú to všetko dobrovoľnícke aktivity. Rozhodnutie sme museli urobiť spoločne a on sa rozhodol umožniť mi to, dokonca ma k tomu aj s deťmi povzbudzoval, a podporovať ma. Boli obdobia, keď som sa rozhodovala, či ísť do zamestnania alebo nie, ale z rôznych pohľadov sme to vždy prehodnotili a ostala som doma. Máme z čoho žiť a ja mám čo robiť.

Ako si sa dostala k práci s cudzími deťmi? Nemala si toho dosť doma?

V besiedke som začala asi pred dvadsiatimi rokmi, keď do predškolskej besiedky išli naše vtedy dve deti. Dovtedy som sa v zbore venovala hudbe. Prácu s deťmi v besiedke sme neskôr rozvinuli v tzv. „škôlke“. Chceli sme vytvoriť priestor, kde sa deti môžu navzájom viac spoznávať, kde ich môžeme spoznávať my, aby sme vedeli čím žijú, aké sú ich starosti a radosti, a vedeli na to v besiedke nejakým spôsobom reagovať. V súčasnosti je to klub pre deti, do ktorého prichádzajú mamičky s deťmi z rôzneho prostredia mimo zboru, z iných spoločenstiev, so svojimi susedami či priateľkami z ihriska. Pravidelne sa tam vždy stretávalo 10 – 20 detí.

Ako prišlo k spolupráci s ostatnými zbormi? A ako si sa k tomu dostala ty?

Popri práci v besiedke sme si viacerí uvedomovali, že by bolo dobré spolupracovať aj s ľuďmi z iných zborov či cirkví, aby nemusel každý sám všetko tvoriť, aby mal možnosť inšpirovať sa od iných ľudí a deliť sa so svojimi skúsenosťami. Boli sme radi, že sa po niekoľkoročnej pauze začali opäť organizovať konferencie pracovníkov s deťmi – robil to br. kazateľ Štefan Evin a my sme s ním trochu spolupracovali. Neskôr vznikla potreba, aby túto celocirkevnú prácu niekto zastrešoval. V roku 2005 ma Rada CB poverila funkciou koordinátorky pre prácu s deťmi.

V rámci tejto práce som sa najprv snažila nadviazať kontakt s ľuďmi, ktorí v našich zboroch robia s deťmi, spoznať prostredie, v ktorom pracujú, ich dary i potreby. Pravidelne jedenkrát ročne organizujeme konferencie pracovníkov s deťmi, na ktorých sa vzdelávame teoreticky i prakticky. Náplňou mojej práce je byť kontaktnou osobou, na ktorú sa môžu pracovníci s deťmi obrátiť so svojimi potrebami, požiadavkami alebo názormi, reagovať na ne, sprostredkovávať vzájomnú komunikáciu medzi zbormi. Výsledkom našej spolupráce bol minuloročný celocirkevný detský tábor, na ktorý sme sa odhodlali a bola to úžasná skúsenosť. Pri spoločnej práci sme sa spriatelili, niečo sme sa o sebe dozvedeli, mohli sme sa učiť jeden od druhého, a to je, myslím, dobrá cesta.

Máš teda prehľad o jednotlivých zboroch? Aké sú rozdiely medzi nimi?

Netrúfam si hodnotiť, pretože krátkodobé kontakty mi takéto hodnotenie nedovoľujú. Každý zbor je iný a v každom zbore je iná aj práca. Princíp besiedky – vyučovanie Biblie, o Pánu Bohu, to je všade rovnaké, rôzne sú spôsoby a formy práce. Závisí to aj od toho, či sú zbory v mestách či na vidieku, či sú menšie alebo väčšie. Inak sa pracuje, keď mám 5 detí od 3 do 12 rokov a inak sa pracuje, keď ich môžem rozdeliť – každý vek má svoju skupinu. Deti žijúce v rôznom prostredí majú rôzne problémy, každé prostredie inak ovplyvňuje ich myslenie i správanie. Dá sa vypozorovať, že v menších mestách zažívajú problémy, s ktorými sa stretávame v Bratislave, s istým časovým posunom. Napríklad mobil či prístup k internetu sa stali súčasťou života detí v Bratislave skôr ako inde. Je mnoho ďalších faktorov, ktoré majú vplyv na myslenie, správanie, konanie detí a na komunikáciu s nimi v besiedke či iných formách práce.

Učíš sa  od nich aj ty?

Ja sa predovšetkým snažím počúvať a pozorovať. Teším z tejto spolupráce, lebo je veľa toho, čím sa môžeme navzájom inšpirovať.

Za tých 20 rokov sa v besiedke určite veľa zmenilo...

Formy a metódy práce sa zmenili určite. V bratislavskej predškolskej besiedke rozbehla dobrú prácu s. Drahuška Markušová, ktorá priniesla materiály zvonka a zaviedla nový spôsob práce už pred viac ako 20 rokmi. Samozrejme si uvedomujeme, že deti sa menia rýchlo a my musíme neustále meniť prístup i formy práce. V priebehu rokov sme prešli od verbálnej formy, keď sa viac rozprávalo a vysvetľovalo, k tvorivým aktivitám a k tomu, aby sa deti do činností aktívne zapájali, aby niečo prežívali, aby mali možnosť komunikovať svoje názory, pocity či otázky.

Aký je postoj rodičov k besiedke?

Rodičia svoje deti do besiedky privádzajú alebo posielajú, takže zrejme niečo aj očakávajú. Dôležité je komunikovať s nimi, čo je niekedy problém, ale treba nájsť na to spôsob. Nám v bratislavskej predškolskej besiedke sa to v tomto období veru nedarí. Ale máme možnosť komunikovať s nimi sprostredkovane, cez prácu s deťmi. Keďže s deťmi do besiedky často chodia  aj rodičia, môžeme vidieť, ako vnímajú našu prácu. U predškolských detí niekedy rodičia nevedia, ako deťom sprostredkovať Božie slovo. Máme tiež dosť detí, ktorých rodičia nevyrástli v kresťanských rodinách. Rodičia budujú svoj duchovný život, ale nevedia, čo s deťmi v tejto oblasti, a niekedy vidíme, že sú radi, keď môžu byť na besiedke a pozorovať, inšpirovať sa. Pre mnohých rodičov môže tak byť besiedka aj školou.

Aké sú deti dnes?

Dnešné deti sa rýchlo menia, majú inú výchovu, iný životný štýl ako sme mali my alebo ich rodičia. Tí sa im s dobrým úmyslom snažia život organizovať a deti potom často nemajú čas na seba, byť samy sebou, robiť to, čo naozaj chcú. Aj maličké dieťa potrebuje čas na samostatnú hru, a aj keď sa to dospelému môže zdať ako nezmyselné pobehovanie po izbe medzi hračkami, dieťa ten čas potrebuje. Dnešné mamičky v snahe dať deťom veľa podnetov, inšpirovať ich k tvorivej hre, sa deťom veľmi venujú, ale dieťa niekedy potrebuje nerobiť nič. Nemožno mu neustále organizovane život. Deti sú potom rozptýlené, hyperaktívne, roztržité, nevedia sa sústrediť. Množstvo informácií a podnetov je niekedy pre ich vývoj až škodlivé a treba hľadať spôsoby, ako im zabezpečiť pokoj, kľud, čas s rodičmi. Dôležité je zabezpečiť im láskyplné a bezpečné prostredie v rodine, ale aj v besiedke či zbore, aby to bolo miesto, kde sa cítia dobre.

Ako by si definovala problémy dnešných detí?

Jeden problém je, že deti nemajú určené jasné hranice, ktoré potrebujú na svoj zdravý vývoj. Dnešná slobodnejšia výchova – výchova k slobode a k samostatnosti je pre deti náročná. Staviame ich pred rozhodnutia, ktoré nemôžu a nevedia robiť, lebo na to ešte nedozreli. Nie je chybou rodiča, keď dieťaťu určí, čo bude jesť, čo si oblečie, ... samozrejme, do istého veku. Samostatnými sa deti musia stávať postupne.

Druhý problém je kríza autority. V dnešnej spoločnosti nie veľmi uznávame autority. Dospelí nemajú problém kritizovať hocikoho, kolegu, zamestnávateľa, vládu, prezidenta, kazateľa... Deti nerozumejú, čo autorita je. Je veľmi ťažké vychovávať ich k úcte a rešpektu k Pánu Bohu, k Biblii, pretože nemáme na čom stavať. Kedysi, keď sme použili obraz, že Pán Boh je Kráľ, tak tomu deti rozumeli – dnes im to už nič nehovorí.

Prečo podľa teba odchádzajú deti z cirkvi?  Je to tínedžerská rebélia?

Na začiatku som si myslela, že keď budem s deťmi doma, budem mať na nich čas, budem

s  nimi v neustálom kontakte, nebudú problémy. Môžem povedať, že to tak nefunguje. Niežeby som ľutovala čas strávený s deťmi, ale nie je to recept na úspech. Každý si musí prejsť svojou cestou. Mladí ľudia si potrebujú rozšíriť svoje obzory a deti potrebujú skúsiť niečo iné, aby si vytvorili svoj vlastný názor a svoj vlastný postoj k Pánu Bohu. Niekomu to možno trvá kratšie, niekomu dlho, niekedy sa toho nemusíme dožiť.  

Je tu aj opačný efekt - pre deti z neveriacich rodín je zase nové stretnúť sa s kresťanským spoločenstvom a je to pre nich zaujímavé. Je to o tom - čo som nemal, chcem zažiť. Lebo deti chcú dnes zažiť všetko. Deti z kresťanských rodín majú možno pocit uzavretého prostredia – rodiny, zboru a potrebujú ísť von a skúsiť si to.

Myslíš, že sa tomu dá zabrániť? Keby sme deti inak viedli, že by sme im rozšírili obzor?

Jediné, čo mi napadá je, že musíme byť autentickí a otvorení. A to nie je ľahké. Ale je to aj individuálne. Sú veci, ktoré sa v cirkvi vyskúšať nedajú, keď rešpektujem Pána Boha a isté pravidlá. Niektoré deti si potrebujú a chcú vyskúšať život bez pravidiel a „slobodu“.

Dôležité je, aby si deti v ranom veku, aj v tínedžerskom, vytvárali vzťahy – aby sa stretávali v besiedke, v doraste, budovali vzťahy so svojimi rovesníkmi, ale aj s dospelými, ktoré ich v kríze môžu podržať. Nie je to recept, ale je to možnosť.

Vyšlo v časopise Dialóg 2/2008. Materiál poskytla Dagmar Danelová.

Nejbližší akce

Anketa

Nyní ve své službě dětem nejvíce potřebuji
Povzbuzení
18%
Materiály
23%
Spolupracovníka
13%
Modlitební podporu
12%
Osobní růst
35%
Celkem hlasů: 124