Každý pracovník potřebuje místo, kde může načerpat. Snažíme se, aby takovým místem byla každoroční konference pro pracovníky s dětmi. Inspirace, nové podněty a nápady, modlitby, společenství s dalšími služebníky – to je něco, co se dá jen těžko nahradit…

Každý pracovník potřebuje místo, kde může načerpat. Snažíme se, aby takovým místem byla každoroční konference pro pracovníky s dětmi. Inspirace, nové podněty a nápady, modlitby, společenství s dalšími služebníky – to je něco, co se dá jen těžko nahradit…

Rodičovství chce odvahu a velké povzbuzení. Konference pro rodiče bývají dobrou zastávkou pro ty, kteří chtějí dobře budovat rodinu a hledají inspiraci a povzbuzení pro výchovu vlastních dětí. A děláme to i tak, že se kvalitně postaráme o děti rodičů, kteří na konferenci dorazí.

Rodičovství chce odvahu a velké povzbuzení. Konference pro rodiče bývají dobrou zastávkou pro ty, kteří chtějí dobře budovat rodinu a hledají inspiraci a povzbuzení pro výchovu vlastních dětí. A děláme to i tak, že se kvalitně postaráme o děti rodičů, kteří na konferenci dorazí.

Legoprojekt - stavba legového města o rozměru 8 x 3,5 metru. Společně s dětmi od 6 do 12 let vymyslíme a postavíme báječné město ve třech dnech. Čtvrtý den jej ukážeme všem. Legoprojekt podporuje dětskou kreativitu a ukazuje na důležité životní principy prostřednictvím biblických příběhů.

Děti jsou darem od Boha. To je důvod proč pro ně chceme to nejlepší. Má to cenu je podporovat v jejich životních zápasech.

Děti nás dokáží vždy překvapit. Překvapením pro mnohé může být to, že misie neznamená jen rovníkovou Afriku, ale že jsou to všechna místa, kam nás Bůh postavil – ať už to je rovníková Afrika nebo městečko v Česku.

Burza nápadů

Podělte se s námi o své osvědčené nápady a materiály pro práci s dětmi.
Máte-li materiál, obrázek, recenzi nebo nějaký text, který bychom zde mohli uveřejnit, budeme rádi, když nám jej zašlete prostřednictvím tohoto formuláře. Vyplňte prosím popis materiálu a kategorii, do kterého byste jej zařadili. Nebo můžete svůj nápad poslat na deti@cb.cz
Děkujeme.

Odpovědět na komentář

Detský svet v cirkvi

Je to stará, otrepaná fráza, ktorú sa takmer aj bojím napísať: Deti sú naša budúcnosť. Škoda, že sa hĺbka tejto pravdy stala frázou. A možno aj tá upadá do zabudnutia. Lebo deti sú našou budúcnosťou. Dnešné deti budú viesť štáty, ničiť alebo zachraňovať životné prostredie, budú mierotvorcami i vyhlasovateľmi vojen. Ale zväčša obyčajní ľudia. Dobrí i zlí. Nejakí i nijakí. Jedni budú niesť štafetu zvesti o večnom živote, iní na odkaz jedinej životodárnej smrti zabudnú. Tak ako sme my boli deti a prijímali sme vo väčšej či menšej miere vedenie starších, tak aj naše deti... Budú na náš obraz. Nie na nich, na nás záleží, ako bude. „Alebo zasadíte dobrý strom a jeho ovocie bude dobré, alebo zasadíte planý strom a jeho ovocie bude plané“. (Mt12, 33) Rastúci strom nerozhoduje o svojom ovocí, ale ten, čo ho zasadil a potom sa oň staral. Lebo aj z dobrého semena zanedbanou starostlivosťou môže vyrásť plánka. Robíme dosť pre to, aby veta z úvodu nebola frázou, ale aby sme si ju uvedomili ako súčasť nášho poslania? Vyrastajú zo všetkých detí, narodených v cirkvi, deti Božie? Odpovedať nemusím. Skutočnosť poznáme. Osobitne v týchto časoch, keď sa deťom dostáva toľko slobody a ochrany, že ju nez vládajú ani ony, ani spoločnosť. Zvláda ju cirkev?

(BoP)

Nadšenie a obývačka

RASTISLAV ŠTEVKO

Vyrastal som vo veľkej tradičnej cirkvi, kde bola starostlivosť o deti riešená vyučovaním náboženstva v škole. V bohoslužobnom systéme pre ne prakticky nebolo miesto, ak nerátame účasť na bohoslužbách, orientovaných na dospelých a z veľkej časti založených na rituálnych prvkoch.

Pri prechode z takejto cirkvi do zboru Cirkvi bratskej, kde existuje rozpracovaný systém starostlivosti o deti, od nedeľných besiedok až po stretávania mládeže, človek prežije pozitívny šok. Starostlivosť o deti sa tu javí byť takmer dokonalá, a v takomto porovnaní asi aj je.

Samozrejme, jedna vec je pohľad zvonka, druhá zvnútra. Starostlivosť o deti má aj v našej cirkvi svoje silné i slabé stránky. Myslím si, že v zásade je systém starostlivosti o deti v Cirkvi bratskej nastavený dobre. To, na čom sa veľa vecí láme, stojí (ako takmer všade) na ľuďoch, tzv. vedúcich, ktorí sa o deti starajú.

Nadšenie a potreba vzdelávania
Jeden rozmer je kompetencia týchto bratov a sestier. Kompetencia duchovná, pedagogická, schopnosť sociálnej komunikácie... Mnohí z našich vedúcich boli od začiatku entuziastickí nadšenci. To je dobré. Veľmi dôležité v ich službe je však to, do akej miery disponujú ďalšími vlastnosťami, ktoré je možné nadobúdať a ktoré rozhodujú o tom, či vo svojom vývoji dosiahli svoj strop, alebo budú rásť a viesť zverené deti relevantnejšie. Mám tu na mysli vlastnosti ako schopnosť prijímať spätnú väzbu (a usilovať sa o ňu), schopnosť kriticky myslieť, schopnosť vyrovnávať sa s nezdarom, otvorenosť voči pozitívnym príkladom iných, túžba inšpirovať sa nimi a podobne.

Tieto a ďalšie podobné vlastnosti sú predpokladom a potrebnou výbavou k tomu, aby vedúci mohol nadobúdať potrebné zručnosti, aby rozumel tomu, čo deti oslovuje, povzbudzuje, formuje, ale i deformuje, zraňuje, či demotivuje. Táto všeobecná otvorenosť vedúceho voči sebe samému a svojej službe určuje, či bude ochotný, ba i sám iniciatívny v hľadaní podnetov, ktoré ho vzdelávajú. Pokladám za veľmi vhodné a veľkou pomocou pre každého vedúceho by bolo, keby mohol absolvovať tzv. pedagogické minimum, alebo nejakú jeho obdobu. Pedagogika, didaktika, psychológia, biológia dieťaťa – to všetko sú oblasti, v ktorých fungujú určité zákonitosti, ktoré je dobré poznať. Zažil som ochotných a nadšených služobníkov, ktorí napríklad nezvládali veku primeranosť učiva a formu jeho prezentácie. Mnohé užitočné súvislosti pred nami objavili iní a je teda dobré sa nimi inšpirovať. Inak budeme objavovať dávno objavenú „teplú vodu“ a tešiť sa z práve spoznaných zákonitostí, ktoré sme mohli vo svojej službe už pekných pár rokov zohľadňovať. Ako sa teda majú deti v cirkvi? Do veľkej miery tak, ako na sebe pracujú ich vedúci (aj rodičia, ale to by bola ďalšia téma) .

Nejde tu však len o samotnú prácu ako výkon. Vedúci napovie deťom veľmi veľa svojím životom, hodnotami, ktorými žije a o ktorých rozpráva, svojou zdieľnosťou či nezdieľnosťou pocitov, ktoré prežíva... Teda vedúci ovplyvňuje deti svojím svetonázorom v širokom slova zmysle. Pracovať s deťmi teda znamená pracovať na sebe. A to je, ako vieme, namáhavé; nejde to samovoľne.

Prečo deti odchádzajú? Čo robiť, aby zostávali?
V našom klube mladšieho dorastu (siedmaci až deviataci ZŠ) v ostatných rokoch vidíme čiastočný posun v tom, čo deti zaujíma. Kedysi sa viac orientovali na konanie, teda ísť niekam a niečo robiť. Tak sme organizovali bicyklové výlety a tábory, nespočetné športové či lanové aktivity... Dnes viac inklinujú k tzv. “obývačkovému” štýlu života. Nechcem to teraz hodnotiť. Jednoducho deti sú radi spolu, radi sa zhovárajú, zdieľajú, zabávajú len tak... Niekedy prídu polhodinu pred pravidelným stretnutím a po jeho ukončení ešte dlho zostávajú na neformálne debaty. Na našej www stránke máme vlastné fórum, kde sú v kontakte aj cez týždeň. Keď si ich príspevky prečítate, zistíte, že nemajú takmer žiadnu obsahovú hodnotu. Sú to len také prekáračky, „srandičky“, naťahovanie sa, uťahovanie si z ostatných alebo z vedúcich (často za aktívnej pomoci vedúcich).

Napriek tomu však toto všetko má zmysel v posilňovaní ich spolupatričnosti i k väzbe na zbor. Toto je možno tiež jedna z inšpirácií pri hľadaní odpovedí na otázku, čo robiť, aby deti zo zboru neodchádzali. Teda vytvoriť im takéto prostredie (priestory, vedúci), umožniť im zažívať pocit komunity, „obývačky“, kde sú prijímaní, kde sa môžu spoznávať, skúmať svoje sociálne a komunikačné zručnosti a kde sa preto cítia dobre. Tak ako v rodine môžeme zažívať „rodinnú pohodu”, v cirkvi potrebujeme istú „komunitnú pohodu”. Teda úspech činnosti každej zborovej zložky, ktorá sa stará o deti, možno tkvie i v tom, či sa jej podarí túto pohodu postupom času vytvoriť.

Nejde tu však primárne len o pohodu samotnú. Ak je prítomná, potom naznačuje, že sa podarilo vytvoriť prostredie, kde môže nastať prirodzená komunikácia duchovných právd. Priestor, kde dieťa môže byť samé sebou, kde vedúci môže byť sám sebou, kde toho nemusíme veľa „hrať” a držať formy len zo zvyku, dáva vysokú šancu osloviť deti evanjeliom. Tu je však dôležitý osobný duchovný život vedúceho. Len ak on sám prechádza hľadaním Boha, necháva sa ním nadchýnať, hľadá a občas i nachádza „jeho poklady”, len vtedy môže podobné veci sprostredkovať deťom. Ináč to musí zahrať, a to dlhodobo nezaberá; neautenticita časom vyjde na povrch.

Pri výklade Biblie by si vedúci mal klásť otázky, ktoré by si položili deti. Ak je niečo čudné, zastaviť sa a zamýšľať sa, prečo je to také. Ak si čítame o zázraku, nemôžeme to prejsť len tak – musíme deti nechať tú atmosféru precítiť, vtiahnuť ich do deja. Ak Izraelci prechádzali stredom mora, tak to nemôže byť samozrejmosť, ako keď my kráčame stredom Tesca.

Takže kľúč k tomu, aby deti zostávali a duchovne rástli, vidím v tom, aby v cirkvi (svojej zborovej zložke) našli pohodové komunitné prostredie a aby sa stretli s autentickou komunikáciou duchovných právd. Za veľmi dôležité pokladám i atmosféru v samotnom tíme vedúcich. Je to podobné ako v rodine – pre dieťa je veľmi dôležité poznať, že rodičia sa vzájomne milujú. Aj v cirkvi deti potrebujú poznať (nestačí vidieť to zahrané), že vedúci sú spolu radi. Pre vedúcich to znamená ochotu investovať do vzájomných vzťahov.

Ďalšia dôležitá zručnosť je humor. Ten dokáže odľahčiť mnohé situácie, odbúravať komplexy, povzbudzovať deti v sociálnej komunikácii. Samozrejme, je tu dôležitá citlivosť, aby nešlo o humor zraňujúci iných (radšej si robiť srandu zo seba, než z iných).

 

Detský klub – dobrý pomocník

V Leviciach už tri roky funguje Detský klub. Inšpirovali sa v bratislavskom zbore Cirkvi bratskej. BOHUSLAV PIATKO sa o ňom porozprával s iniciátorkou ANKOU MARKUŠOVOU.

Hľadala som – spôsob, ako pomôcť predovšetkým mamičkám na materskej dovolenke a ich deťom, ktoré ešte nenavštevujú predškolské zariadenia. Prečo sme to rozbehli? Keď som ja mala malé deti, veľmi som po niečom takom túžila. Niekam s deťmi prísť a niečo zmysluplné robiť, stretávať sa s inými, učiť sa spolu žiť. A aj ja ako mama som potrebovala trochu „vypadnúť“ z domáceho kolotoča. Priznám sa, že mi išlo predovšetkým o tie maminy a to ďalšie sa k tomu prirodzene pripojilo. Vznikli tak vlastne dva kluby – jeden pre mamičky a druhý pre deti – a to je to, čo sme „odkukali“ z bratislavského zboru. Roky predtým som učila v besiedke, takže venovať sa deťom pre mňa nebolo až také nové. Postupne sa našlo viacero žien, ktoré sa pridali a funguje to.... V klube sa stretáva v súčasnosti 3-5 detí (minulý rok až 15), ktorým pripravujeme rôzne aktivity, od pohybových, cez hry, spev, výtvarné práce až po biblickú výchovu. Učíme sa napríklad spoločne stolovať, súťažiť v športových disciplínach a pod. 

Spomínali ste aj biblickú výchovu. Nie je to duplicitné s besiedkou?
Možno sa niektoré veci opakujú veď biblické lekcie preberáme z besiedky. Detské kluby sú však aj pre deti, ktoré ešte pre svoj vek nechodia do predškolskej besiedky. Rozdiel je i v tom, že na kluboch s dieťaťom aktívne pracuje mamina – učí ho, povzbudzuje a pomáha. Deti si takto postupne zvykajú na spoločenstvo.
Veľa detí je nesmelých, bojazlivých a keď sú s mamou, ľahšie sa púšťajú do spoločných aktivít. Začiatkom školského roka mávame pre deti interaktívny program – ženy z Materského centra Klokanček v Nitre zahrajú zaujímavé divadielko, do ktorého zapoja aj deťúrence s mamičkami. To sú príležitosti, na ktoré pozývajú ženy aj svoje kamarátky a susedky. Niektoré potom chodievajú na klub celkom pravidelne. Naučia sa tu základné pravdy o Bohu, kresťanské detské piesne, vidia ako žijeme a toto je už vlastne naša misijná práca. Mnohé sa práve tu stretli s evanjeliom po prvýkrát – a to na veľmi jednoduchej zrozumiteľnej úrovni. Silným zážitkom bolo, keď jedna z nich sa začala so svojím dieťaťom modlievať...

Dozvedel som sa, že detský klub v Leviciach končí. Prečo?
Dnes stojíme na akomsi rázcestí našej práce. Jedna početná skupina žien nastúpila po materskej dovolenke do zamestnania. Postupne prichádzajú ďalšie mamičky, ktoré majú veľmi malinké deti, s ktorými sa ešte v rámci detského klubu nedá tvorivejšie pracovať. Musíme počkať kým trochu podrastú. Druhá vec je, že sestra, ktorá sa tejto službe venovala odchádza od marca do iného zamestnania. Hľadáme spôsob ako pokračovať ďalej. Jedno je však jasné, že mamičky sa chcú stretávať a rozmýšľajú – ako urobiť program aj pre tých (zatiaľ) niekoľko detí.
Ešte by som chcela dodať jedno: Veľa rodičov si myslí, že cirkev je zodpovedná aj za to, aké sú ich deti. Treba si však uvedomiť, že predovšetkým rodičia sú za vývoj a formovanie charakteru detí zodpovední. Mnoho rodičov si povie – ale veď v besiedke, v doraste, v mládeži sa naučia, tam ich vychovajú, privedú k Bohu. To celkom tak nefunguje. Cirkev môže a má pomáhať. Má vytvoriť priestor, ale rodičovskú výchovu nahradiť nemôže. A je na rodičoch, či budú napr. aj takýto detský klub iniciovať. Pri výchove detí im to môže pomôcť k tomu, aby si deti vytvárali vzťahy medzi sebou aj vzťah k zboru. Vo veľkej miere to však záleží aj od toho, aký vzťah k zboru a cirkvi majú ich rodičia.

 

Práca s prácou s deťmi

MARCELA BEŇOVÁ (V Bardejovskom zbore Cirkvi bratskej sa 13 rokov venuje deťom). 

Keď som si už sadla s odhodlaním niečo napísať, zrazu som nevedela – čo!? Nevedela som odkiaľ začať, čo je dôležité, o čom je potrebné písať. Dá sa vôbec písať o niečom, čo možno ani nevidíme, čo nemá hmotný rozmer. Často to vnímam pri svojej práci, že „nevidím“.

Začala som pracovať s generáciou, ktorá dnes už má vlastné rodiny, má vlastné deti. Prešlo už veľa rokov (v mojom prípade 13) a veľa „nevidím“. Myslím si, že to je jeden z momentov, keď sme postavení pred stretnutie pohľadu prítomnosti s pohľadom do minulosti. Sme ľudia, ktorí žijú na zemi, nie v nejakom skleníku, kde sa nás nič netýka. Sme ľudia, ktorí pracujú s detskou bytosťou, ich rozmýšľaním, ich svetom.

Viem, že dnes majú deti úplne iné detstvo, aké sme mali my. Plné zábavy v „parii“ (to je šarišské slovo pre roklinu), kúpanie sa hocikde a celé leto v rieke, ale aj plné leto práce u starých rodičov na poli, zbieranie malín, makovíc, zemiakov. Je to niečo, čím sme získavali vzťah, aj keď sme si to vtedy neuvedomovali, vzťah, dá sa povedať – k životu, k hodnotám, k práci. Nechcem tým povedať, že dnes deti nezažívajú takéto veci, ale máme dočinenia s dobou, v ktorej deti nemajú kedy a kde si vybudovať vzťah k veciam – potrebným pre život. Viac a viac sa stretávame so slovíčkom, alebo lepšie to vystihuje veta:

„Ja sa nudím!“
Všetci si uvedomujeme, že znudené dieťa hľadá zážitky a „berie“ to, čo mu ponúka nevhodná partia a spolu s ňou alkohol, cigarety, drogy... – Dospievajúce dieťa sa často nevie správne rozhodovať, nevie sa zorientovať vo všetkom novom, a tak sa veľmi rýchlo ocitne v spleti problémov. S tým bojujeme aj pri našej práci. Vymýšľame, tvoríme, vyrábame... nechceme, aby sa deti nudili, aby sa túlali po okolí plnom nástrah a chvíľkových zážitkov.

Čo je však na tom ťažké je to, ako a čím deti upútať. Čo ich dnes „baví“. Touto otázkou som sa zaoberala dosť dlho a myslela som si, že keď na to prídeme, budeme mať vyhrané. Ale musela som si otázku hneď zmeniť. Nie čo ich baví, ale čo im treba! Čo deti v dnešných časoch potrebujú. To by mohlo zaznieť aj ako otázka v ankete v Dialógu – Čo im treba? Všetci vieme, že deti sa potrebujú rozprávať. Veľa rozprávať. A keď im niekto nastaví svoje ucho, tak to spoznajú. A tak si myslím, že čas, keď máme deti pri sebe, na našich akciách, besiedkach, kluboch, by sme mali viac využívať na besedy. Viesť deti k rozmýšľaniu o príbehoch, ktoré im rozprávame.

Detský parlament
Na našich kluboch sme zaviedli parlament, kde sa o všetkom, čo plánujeme, rozprávame aj s deťmi. Samozrejme, nemôžu rozhodovať o všetkom, ale sú isté otázky, ku ktorým môžu povedať svoj názor. Veľmi dobre sa možno s deťmi rozprávať o tom, čo zažili cez týždeň, prejaviť záujem aj o školu, aby videli, že to je oblasť, ktorá nás tiež zaujíma.

Viem, že nepíšem nič nové, nič prevratné, ale pociťujem to ako potrebu aj u starších detí, dorastu. Ale mali by sa viac rozprávať aj starší. Prejavovať záujem jeden o druhého, učiť sa rozprávať, aby sme potom, keď uvidíme smutnú tvár, nemali problém sa jej prihovoriť. Strach nebude mať miesto, keď budeme mať dobré vzťahy, keď sa, jednoducho, budeme rozprávať.

Auto – spovednica
Poviem niečo zo svojho života – teda pracovného života. Keď som na strednej po škole ešte chodila na strojopis, ktorý sme nemali v osnovách, nevedela som, načo mi bude. Keď som si v dvadsiatke robila „vodičák“, nevedela som presne, ako ho využijem, či budem mať niekedy auto. A tak by som mohla pokračovať: keď som... keď som ... Mnohé, čo robíme teraz s deťmi, nám možno ani neukazuje na konkrétnu vec alebo využitie, ale možno v budúcnosti, keď sa samé deti pozrú späť, pochopia, že to, čo ich tety a ujovia učili bolo dobré. Tak ako ja.

Keď sa pozriem na klávesnicu, viem, že sa nemusím trápiť s dvoma prstami. Keď sa pozriem na svoje auto, samozrejme, ďakujem, že ho mám (aj svojim rodičom), ale viem aj to, že ho môžem využívať a v jeho vnútri je veľa slov. Moje auto veľakrát slúžilo ako spovednica, ako miesto, kde sa rozpráva. Tým chcem povedať, aby sme sa nebáli rozprávať s deťmi a povedať im niečo aj o sebe, že aj my sme boli mali päťky v škole. Nevystupujme ako tety a ujovia, ktorí nikdy neboli neposlušní.

Čas, čas, čas...
Najväčším problémom pri práci s deťmi je čas. Nemám čas, nemôžem prísť... Neviem, ako je to inde, možno je to iba bolesť menších zborov, že ľudia, ktorí chcú niečo robiť, robia všade a všetko. Nechcem sa týmto zaoberať. Chcem len povedať, že mnohokrát prídeme na stretnutie s deťmi takí uponáhľaní, takí „zanesení“ svojimi problémami, že ešte aj do programu, či už v prestávke, alebo v priebehu nejakej výroby, hry, nedokážeme vypnúť a naše deti počúvajú naše problémy a nie my ich. Toto by sme si mali ustrážiť, aby čas, ktorý máme pre deti, bol fakt pre ne. Deti potrebujú vnímať, že sme tam prišli kvôli nim. Že sa dokážeme preniesť do všetkého, čo sa deje pri hre, že vnímame ich príbeh, že odpovedáme modlitbou a nečakáme na deti, veď by sa mali oni modliť, je to pre nich. Oni nás však potrebujú počuť.

Ale aj deti prídu mnohokrát na stretnutie z nejakého krúžku, z hudobnej, z doučovania ... Veľakrát sú také unavené, že ich nezaujme nič. Všetko naše snaženie, všetku našu prípravu len okomentujú štipľavými poznámkami a veľakrát máme čo robiť so sebou (lebo tiež sme práve nemali ľahký deň). Ako pripraviť pre ne oázu, kde by si mohli aj oddýchnuť, vypnúť? Ako vytvoriť miesto, kde by naše deti chodili rady, tešili sa na stretnutia, chceli tam za každú cenu prísť? To je túžbou a bojom každého z nás. Budujme si s našimi deťmi vzťahy, ktoré by ich privádzali na miesto, kde budú mať otvorené uši pre ich problémy, na miesto, kde budú mať svojich kamarátov a hlavne na miesto, kde budú počuť evanjelium. Slovo, ktoré ma moc vyriešiť aj ich „NUDU“.

Na zamyslenie:
• Spomeňme si na svoje detstvo, keď sme my chodili do besiedky, dorastu. Čo si najviac pamätáme z nášho detstva?
• Čo v nás zanechalo stopy, že sme sa rozhodli pracovať aj my s deťmi? Dobré alebo zlé spomienky? Tento článok nie je ničím výnimočným, ničím svetovým. Je to len moje rozmýšľanie – úvaha o práci s detskou malou dušičkou. Ako ju svojím pričinením sformujeme. Čo do nej dobré dáme. Avšak keby to málo závisieť len od toho, čo vieme, čo chceme dať, bolo by to pramálo. Ďakujem Bohu za všetko, čo ma naučil skrze deti, skrze dorastencov a mládež. Ďakujem za každú chvíľu, keď som mohla byť s nimi, aj keď to mnohokrát nebolo ľahké a bolo už veľa mojich útekov. Je to niečo, čo sa nedá vziať do vitrínky ako suvenír, je to niečo, čo sa dá prezerať len v spomienkach na všetky chvíle radosti, povinnosti, zaťatých zubov a mnohokrát aj sĺz. A som veľmi vďačná za všetko, čo Pán Boh vo svojej milosti prikryl a narovnal a upravil. Lebo sme ľudia, ktorí sa často mýlia, ľudia, ktorí, aj keď s dobrým cieľom, urobia mnohokrát veľa chýb.

Chcem povzbudiť všetkých, ktorí pracujú na Božej vinici a „nevidia“, aby neprestávali. Možno už zajtra a možno až o pár rokov, budeme niečo aj my vidieť. Použime všetko, čo sme dostali – šikovnosť našich rúk, znalosti o prírode, chuť sa hrať, radosť z nových vzťahov, chuť niečo navariť, chcenie niekam vyliezť, túžbu niečo nájsť, k tomu, aby sa Božie slovo, evanjelium šírilo medzi deťmi a mládežou.

 

Zdroj: http://www.mesacnikdialog.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=7...

Odpovědět

  • Webové a e-mailové adresy jsou automaticky převedeny na odkazy.
  • Povolené HTML značky: <a> <em> <strong> <cite> <code> <ul> <ol> <li> <dl> <dt> <dd>
  • Řádky a odstavce se zalomí automaticky.
  • You may insert videos with [video:URL]

Více informací o možnostech formátování

CAPTCHA
Tato otázka je testem jestli jste člověk nebo stroj (ochrana proti spamu).
Image CAPTCHA
Vložte znaky zobrazené na obrázku.

Anketa

Nyní ve své službě dětem nejvíce potřebuji
Povzbuzení
18%
Materiály
23%
Spolupracovníka
13%
Modlitební podporu
12%
Osobní růst
35%
Celkem hlasů: 124